Ministerstvo uvažuje o rôznych spôsoboch, kde by bolo možné v zdravotníctve ušetriť a veríme, že má snahu využiť možnosti, kde by tým  nebol poškodený pacient. Zvažuje pritom aj rôzne návrhy  zo strany zástupcov poskytovateľov, ktorí často už nemajú  hlavný príjem z poskytovania zdravotnej starostlivosti, preto na praktický  dopad na zdravotníkov a pacientov  nepomýšľajú.

Spomeňme si, že v minulosti už bol podaný podobný návrh zo strany zástupcov poskytovateľov, proti ktorému sme sa postavili a preto našťastie neprešiel. 

Ústava SR Čl.40 zaručuje každému „…právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.“

Príslušným zákonom je 577/2004 Z.z., Zákon o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na

základe verejného zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a  Príloha k nariadeniu č. 776/2004 Z. z. zoznam výkonov. Ústava SR neoprávňuje určovať rozsah uhrádzanej zdravotnej starostlivosti zdravotným poisťovniam, ani ich „strategickým partnerom“.  Zavedením limitov na preskripciu pre lekárov sa nemení predmet ani rozsah zodpovednosti jednotlivých článkov systému zdravotnej starostlivosti. Poskytovateľ je zodpovedný za správne a včas poskytnutú zdravotnú starostlivosť v zmysle  rozsahu  určenom zákonom. Rozsah úhrady zdravotnej starostlivosti, t.j. nielen výkonov, ale aj liekov zdravotníckych pomôcok a dietetických potravín zákon vymedzuje na pacienta a nie na lekára.

Limitovať lekára v možnosti predpísať potrebnú liečbu znamená dať mu voľbu z dvoch možností: 1. Niesť  zodpovednosť za následky na zdraví pacienta alebo 2. koncom mesiaca zaplatiť pacientovi liečbu. Ostávajú nezodpovedané otázky, akým spôsobom by  sa  stanovoval lekárovi limit a kto by ho stanovoval. Podľa čoho by na konci mesiaca lekár vyberal,  komu lieky predpíše a komu nie, alebo, napríklad, či diabetikovi s hypertenziou a angínou predpíše inzulín alebo antihypertenzíva alebo antibiotiká.

Ak by ministerstvo nakoniec k takýmto limitom pristúpilo pri zachovaní nelimitovaného zisku zdravotných poisťovní z verejného zdravotného poistenia, museli by sme takúto úpravu zákona nechať posúdiť na Ústavnom súde SR.  Tento krok by neprispel k úspore financií v prospech pacienta, ale znamenal by legalizáciu ďalšieho spôsobu nekontrolovaného navyšovania ziskov zdravotných poisťovní. Lekári nesmú byť zbavení diagnostických a liečebných možností  s tým, že zodpovednosť za poškodenie pacienta ostane na ich pleciach. Za týchto podmienok nepomáhajú ani štipendiá, aby na Slovensku niekto chcel robiť lekára.

                                                    MUDr. Andrej Janco, prezident SLÚŠ, v.r.