Kľúčom k prvým sú zahraničné finančné záujmy.  Masívna kampaň, zameraná na export slovenskej medicínskej inteligencie, ktorá prebieha už od tzv. revolúcie pod príznačným heslom: „Študuj na Slovensku, pracuj v zahraničí“,  vzájomné uznávanie vzdelania  a neveľké diferenciačné prekážky v krajinách EÚ  by sami o sebe nemali veľký vplyv na jej migráciu. Hnacím motorom migrácie medicínskej inteligencie, ktorý zároveň určuje jej smer, je gradient zárobku. Preto sú nemecké, škandinávske, britské, ale aj americké a iné nemocnice plné  lekárov z  „poreformných“  krajín a nie naopak. Nadnárodní  konštruktéri potenciálových púmp, poháňaných ekonomickým záujmom silných krajín  samozrejme na základe stáročných skúseností vedia, že tieto mechanizmy by samy o sebe neboli dostatočne účinné, ak by pracovná sila bola v domácich podmienkach stabilizovaná.  Preto sa musí mobilizovať.  Spôsob, akým sa to dosahuje, zahrňuje celý komplex  destabilizačných postupov. Mne napadajú tieto:  Mediálna kriminalizácia lekárskeho stavu, zameraná na jeho diskreditáciu vo verejnosti,  súdne procesy, v ktorých je jasná tendencia k prezumpcii viny lekára,  absencia arbitra pri vyjednávaní zmlúv medzi poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti a zdravotnými poisťovňami, zvýhodňovanie  zdravotníckych zariadení s veľkokapitálovým vstupom, prenos zodpovednosti za zlé politické rozhodnutia v zdravotníctve  na koncové články systému, veľmi nízka úroveň vymožiteľnosti práva, absencia kontinuálnej,  konsenzuálnej  koncepcie rozvoja zdravotníctva, nepodliehajúcej politickým zmenám a podobne. Destabilizácia domácich podmienok, mobilizácia pracovnej sily a ekonomický ťah na Západ spôsobili, že na Slovensku (ale nielen u nás) sa už naplno prejavuje dlho maskovaný nedostatok najmä vysoko špecializovanej a erudovanej pracovnej sily, ale aj  mladých lekárov, čo je podstata našej budúcej tragédie. Percentá absolventov LF, odchádzajúcich za príležitosťou do zahraničia sú šokujúce.  Cieľové krajiny sa snažia tunel medicínskej inteligencie udržať priechodným čo najdlhšie. Podstatné pre nich je oslabiť imunitu tunelovaných krajín,  zabrániť protivývozným opatreniam  a preto cez rôzne inštitúty, ktoré nepriamo financujú, podsúvajú modely vzájomného suplovania odborností,   ako sa to deje napríklad na Slovensku za pomoci „Protagonistov 96%“ (MUDr. Lipták s presvedčením, že 96% všetkých chorôb dokáže vyriešiť všeobecný lekár na špičkovej úrovni.) .

Kľúčom k druhým dverám sú domáce finančné záujmy. Keď v slovenskom zdravotníctve existuje nejaká kontinuita, tak je to kontinuita nedostatku financií. Pretože absolútna väčšina zdrojov pochádza z verejného zdravotného poistenia, samozrejme, za dlhší koniec ťahá najmä štát, ktorý ich rozdeľuje.  Ale tiež veľkokapitálové  súkromné zdravotnícke zariadenia,  na ktorých je súkromný jedine majiteľ,  pretože fakt, že podnikajú takmer výlučne s verejnoprávnymi zdrojmi pochádzajúcimi z verejného zdravotného poistenia, ako aj úzka prepojenosť ich skutočných majiteľov na v danej chvíli aktuálnu politiku ich reálne zaraďuje do celkom inej kategórie.  Do tejto silnej skupiny zjavne patria aj zariadenia VÚC, aj keď možno s viacerými oprávnenými výhradami.  Všetky tieto „politicky zastrešené“ časti zdravotníctva požívajú nielen trvalý dostatok financií, ale tiež imunitu, ktorá im zaručuje  mierový pakt s legislatívou, štátnymi  kontrolnými orgánmi,  dokonca aj s  médiami. Typickým príkladom je periodické oddlžovanie nemocníc, ktorého hlavným účelom nie je vyrovnať  pohľadávky sociálnej poisťovne a zachovať tak zamestnanosť, ako sa proklamuje, ale zastrieť štruktúru dlhu nemocníc, ktorá by odhalila mieru  zneužívania verejných prostriedkov.   V prípade pochybností, bol  by  schopný niekto pomenovať  ktorúkoľvek z doterajších parlamentných  strán, ktorej niektorý z predstaviteľov nebol oficiálnym, alebo tichým majiteľom zdravotníckych zariadení, nebol dodávateľom liekov, zdravotníckeho a iného materiálu, alebo služieb pre štátne zdravotnícke zariadenia?  Veľkokapitálovými vstupmi, do ktorých rátam aj štátne kapitálové vklady, kontrolované politicky priorizovanými podnikateľmi, sa zo zdravotníctva stal ekonomický priestor, ktorý radikálne zmenil  pôvodné charakteristiky zdravotníctva ako systému.  Ten má rovnaké požiadavky, ako ktorýkoľvek iný ekonomický záujem,  pretože legálnym cieľom podnikania je vždy zisk. Kde je nedostatok peňazí, tam je najväčší  priestor pre manipuláciu, preto sa v záujme ovládnutia tokov financií v systéme a ich smerovania k „správnym“  prijímateľom nedostatok udržiava politickými nástrojmi. Typickým  príkladom je Miklošove rozhodnutie o poklese percenta  z HDP pre zdravotníctvo, ktorý znamenal  pokles financií okolo 15%.  

Kľúčom k tretím dverám je odolnosť lekárskeho stavu.  Ako vidíme, oba modely hnané ekonomickým záujmom, pracujú na tom istom princípe, kde prvotným predpokladom je destabilizácia a mobilizácia pracovnej sily.  Jedinou obranou zdravotníkov by prirodzene bolo vyvinúť dostatočný odpor, jeho základným predpokladom by však bola jednota lekárskeho stavu, ešte lepšie všetkých zdravotníkov. O tú sa SLÚŠ pokúsila tým, že v odpovedi na Miklošove reštrikcie rozpočtu zdravotníctva iniciovala spoločné vyhlásenie, podpísané všetkými zdravotníckymi organizáciami a tiež poisťovňami,  kde sme ako príčinu hroziacej krízy v zdravotníctve označili pokles financií a zároveň sme žiadali sme ich patričné navýšenie.  Odpoveďou vlády boli separátne vyjednávania premiérky o zvýšení platov s LOZ a sestrami, ktoré všetky snahy o jednotu rozbili na prach a vyvolali bezprecedentnú negatívnu reakciu verejnosti.  

 Koho viniť z toho, že ani 24 rokov po „revolúcii“  sa lekársky stav nepohol z miesta, skôr naopak,  je rozbitý a neschopný akéhokoľvek odporu?  Celkom jednoznačne, najväčšiu vinu nesú tí, od ktorých sme očakávali najviac, pretože  vznikli  „zo zákona“ a podľa našich naivných predstáv  mali zabezpečiť  ochranu a vymožiteľnosť našich práv, rovnoprávnosť štátneho a privátneho sektora, mali pozitívne vplývať na podnikateľské prostredie  a pod. Tu nemusím  začať a ani skončiť inak, ako výrokom JUDr. Škodlera, naďalej výkonného právnika SLK, ktorý sa na predvolebnom politickom meetingu s pani Martinákovou, kde sa na chvíľu vžil do úlohy budúceho ministra zdravotníctva vyjadril takto: „Ako minister zdravotníctva sa budem snažiť dosiahnuť  stav, že lekári budú stáť v radoch pred zdravotnými poisťovňami a znižovaním ceny práce sa budú uchádzať o zmluvy s nimi“. Príznačné je aj to, že kandidoval za plnej podpory Prof. MUDr. M. Dragulu, vtedajšieho prezidenta SLK,  čo nevyžaduje ďalší komentár.

Rovnakú vinu však nesú aj tí, ktorí vždy len očakávajú a nikdy ničím neprispejú, tá „hodnotiaca väčšina“, neinformovaná, neangažovaná, „vedecky zaneprázdnená“, ale vždy presvedčená o svojom názore, pripravená k vzájomným bojom, len aby osvedčila svoju existenciu a získala aspoň pominuteľnú výhodu.  Pre mňa osobne bolo úplne nepochopiteľné, ako kolegovia súkromní lekári odovzdávali  existencie svojich ambulancií  formou poverení  na jednania a uzatváranie zmlúv so ZP do rúk organizácií, ktoré sa NIKDY neosvedčili v ponúkaných službách  a pre NIKOHO  (okrem úzkej skupiny vyvolených) nezabezpečili proklamované zvýhodnenia.  Veľkou knihou poučení by boli osudy súdených  a odsúdených slovenských lekárov, napríklad kauza MUDr. Gajdošovej, keby však niekoho z „hodnotiacej väčšiny“  zaujímalo aj niečo iné, ako vlastné problémy.  Do tejto kategórie  zaraďujem aj  „Protagonistov 96%“. Tým nechcem povedať, že by si ktokoľvek z nich svoju úlohu destabilizátora uvedomoval,  len sú pre tento zámer dobre použiteľní,  keďže aj porucha sebahodnotenia je kvalita, s ktorou sa dá počítať, najmä ak je odolná voči rozumným argumentom.  

Na okraj súčasných udalostí ešte niekoľko slov.  Problém slovenských  zdravotníkov nespočíva v tom, či sú platové požiadavky jednotlivých sektorov  oprávnené, alebo nie,  problém spočíva v tom, že sektory neváhajú riešiť si ich jeden na úkor druhého.  Ako inak, cestou vysávania finančných zdrojov zo zdanlivo najslabších článkov v systéme. Ide o to, kto ním bude.  Práve pripravenosť sektorových lídrov postupovať týmto spôsobom nás odovzdáva do moci Veľkej Ruky,  či je to preukazovanie najvyššej vzdelanosti v systéme v podaní „Protagonistov 96%“, separátne požiadavky zvýšenia platov pre  nemocničných lekárov, alebo triedny boj so súkromnými lekármi, podporovaný slovenskou „pravicou“, na ktorý sa znevažujúco zmenili oprávnené požiadavky sestier.  

Domyslime si spolu, čo by sa bolo stalo, ak by si sestry a nemocniční lekári  „vybojovali“ zvýšenie platov v nemocniciach a iných zdravotníckych zariadeniach VÚC a v súkromných ambulanciách. Samozrejme, veľká časť  z nich by zdroje na naplnenie zákona o minimálnych mzdách nikdy nedokázala vytvoriť. Už dnes mnohé ZZ „pracujú“ so mzdovými položkami, presahujúcimi 80% nákladov.  Rýchlym a neodvratným následkom by bol krach spoločností, ktoré ich vlastnia. Hneď na druhý deň (a možno už aj v predstihu)  by tieto zariadenia boli na predaj za symbolické ceny. Samozrejme, uchádzači o kúpu by s veľkou pravdepodobnosťou pochádzali z veľkokapitálových zoskupení. Väčšina ich zamestnancov by bola okamžite prepustená, v prvom rade však protestujúce sestry. Mobilizovaná pracovná sila, z ktorej by sa mala šancu uplatniť u nového zamestnávateľa len časť, by samozrejme nebola v stave určovať si platové podmienky. Vízia JUDr. Škodlera o radoch lekárov, uchádzajúcich sa o zamestnanie, vízia  MUDr. Novotného o transformácii nemocníc, ale  aj vízie  iných projektantov by konečne našli svoj reálny odraz.  A tiež aj naša vlastná stavovská úbohosť.

My v SLÚŠ máme jasné predstavy, ako čeliť terajšej situácii. Vytvorili sme si dostatočný analytický a syntetický potenciál, čo sa prejavuje v autorite, ktorú organizácia požíva. S vašou pomocou zotrváme, to isté prajeme aj vám všetkým.

 

 

V Košiciach, dňa 31.10. 2013